Na Slovensku už našťastie máme 28 poradenských centier, 8 bezpečných ženských domov a pribudla tiež nonstop Národná linka pre ženy zažívajúce násilie. Stále však existujú regióny, kde ženy nemajú prístup k takejto pomoci. Nedostatočná je tiež legislatíva definujúca krízové a dlhodobé podporné služby pre ženy zažívajúce násilie vrátane ich detí. Chýba aj udržateľný mechanizmus financovania pre špecifické podporné služby.„Fungovanie a financovanie špecifických podporných služieb je čiastočne upravené vo viacerých zákonoch a ich činnosť podlieha udeleniu často aj 2-3 akreditácii rôznymi ministerstvami. Jedným z dôsledkov je, že financovanie špecifických podporných služieb pre ženy je roztrieštené a nesystémové. Stáva sa tak, že 20 % – 60 % času, ktorý by neziskové organizácie mohli za normálnych okolností venovať podpore a pomoci ženám a ich deťom, musia venovať vypĺňaniu reportov,“ upozorňuje Barbora Holubová. Polícia má usmernenia, metodiky a aj postupy v prípadoch domáceho násilia. Tie však majú odporúčací charakter s nejednotnou aplikáciou v praxi. Pomohlo by zaviesť záväzné postupy a záznamové protokoly k nim ako povinná súčasť spisu. Vytvorenie špecializovaných policajných tímov pre riešenie prípadov násilia na ženách by zrýchlilo a zlepšilo ochranu žien a najmä prevenciu opakovaného a závažného násilia.
„Na Slovensku chýba legislatívne ustanovenie o detských svedkoch násilia na ženách v partnerských vzťahoch. Zákon o rodine síce stanovuje, že zodpovedné orgány majú pri posudzovaní záujmu dieťaťa zohľadniť aj zásahy do fyzickej a psychickej integrity blízkej osoby dieťaťa, ale v praxi sa tak málokedy deje. Neexistujú ani jasné usmernenia a nástroje na identifikáciu násilného vzťahu a posúdenie rizika násilia pre ženu a jej deti . To vedie k nedostatočnému zohľadňovaniu najlepšieho záujmu dieťaťa pri posudzovaní týchto prípadov,“ komentuje Lýdia Bdžoch Koňaková. Súdy často smerujú k dosiahnutiu dohody a spolupráce medzi rodičmi bez zreteľa na existenciu partnerského násilia. Ženy a ich deti sú nútené k stretávaniu sa s násilníkom, orgány ich tlačia do dohody a zmiereniu s násilnou osobou a v prípade, že s tým ženy z obáv o svoje bezpečie a bezpečie detí nesúhlasia, sú označené za nespolupracujúce. Nedostatočné vyhodnocovanie rizika ďalšieho násilia vedie k zhoršovaniu situácie a posilňovaniu kontroly násilného muža nad životom ženy a detí. Riešením by bolo zaviesť pojem „detský svedok násilia na ženách v partnerských vzťahoch“ do relevantných právnych predpisov. Rovnako dôležité je definovať záväzné postupy na zohľadnenie práv a potrieb detských svedkov násilia na ženách v partnerských vzťahoch, aby sa zabezpečila účinná ochrana týchto detí.
